Nervózne klopkal prstami po stole a rozmýšľal, načo sa sem tak ponáhľal. Zrazu ju zbadal, cupitajúci na vysokých podpätkoch po mačacími hlavami vydláždenom chodníku. Meškala asi 20 minút. Ale to bola celá ona. Nemohla nemeškať. Zviezla sa na stoličku vedľa neho.
"Prepáč, že meškám" zašveholila namiesto pozdravu.
Používala tú vetu vždy, bol to jej pozdrav. Stavil by sa o čokoľvek, že ju používa aj ráno pri vstávaní z postele:
"Bré ráno, prepáč, že meškám."
Z myšlienok ho vytrhol jej hlas.
"Dnes mám nejaký divný deň, niečo asi visí vo vzduchu".
Počul, ako sa sťažuje na veci, ktoré prežila v ten deň, ale nevnímal jej slová. Sledoval podpivník, ktorý sa mihal v nalakovaných prstoch ich majiteľky. Zrazu prudkým pohybom pricapila podpivník na stôl:
"Nepáči sa mi, ako pôsobím na druhých"
"Čooo?" zasmial sa, pretože neveril tomu, čo práve počul.
"No, že sa mi nepáči, ako pôsobím na ľudí okolo seba."
"A ako podľa teba pôsobíš?" prižmúril oči. Nebola vysoká, mohla mať tak okolo 1,60 m, bola však štíhla, mala jemnú detskú tváričku a nádherné dlhé tmavé vlasy. A väčšinu času sa usmievala.
Odpila si z kávy: "Neviem, ale chcela by som pôsobiť inak"
Pousmial sa nad jej detinskosťou.
"Dobre, ako inak by si chcela pôsobiť?"
"Hmmm.." zamyslela sa a naklonila hlavu na bok " Čo ja viem.... no, napríklad včera večer som kráčala po korze a oproti mne išiel bavorák. Sedel v ňom mladý chalan, ani vlastne neviem, ako vyzeral.... boli to fakt len stotiny sekundy, čo som videla do auta..." olizla si pery "fakt neviem ako vyzeral, len viem, že sedel pohodlne v koženom sedadle, ľavú ruku mal vyloženú v otvorenom okne a pravou ledabolo točil volantom. Pôsobil tak..." hľadala vhodné slová "... tak nad vecou."
Pobaveno dvihol obočie. Zjavne ani len netušila, ako pôsobí na okolie. A práve takýmito výrokmi robila zo seba dieťa a pôsobila smiešne. Ale radšej jej nič nepovedal. Aj tak by to asi nepochopila.