S pobaveným výrazom tváre ma sleduješ. Vidíš na mne moju nerozhodnosť. Strieda sa vo mne túžba ísť po tebe s túžbou zvrtnúť sa na opätku a zdrhnúť čo najdalej. A tvoje rozšírené zrenice a pobavený úsmev na tvári mi veľmi nepomáhajú.
Viem, že by som mala odísť, ale niečo ma núti zostať a vdychovať tvoju vôňu. Srdce mi ide vyskočiť z hrude a mám pocit, že je to aj vidno.
Stojím a nehýbem sa.
A ty sa len smeješ, nechávaš všetko na mňa a vychutnávaš si tu moju nerozhodnosť a (ne)odvahu. Ale ja viem, že v duchu sa rehoceš... rehoceš sa na mne a veľmi dobre sa bavíš. Alebo je to tiež len zakrývanie strachu? Strachu z toho, že keď sa ku mne nahneš, keď spravíš prvý krok, tak sa otočím na opätku a zdrhnem.
Neviem, aj v tomto som nerozhodná... a to ja viem veľmi dobre odhadnúť ľudí...len asi mi na tebe záleží až príliš tak mam pomýlené radary... Ide ma rozhodiť od jedu a ty tam len tak stojíš, s úsmevom na perách a prižmúrenými očami :o)